No povedzte, takéto karty - Viselec, Smrť, Vyrovnávanie, Diabol - v takomto poradí za sebou. Nuž, dajaká tá logika v tom zato je vybadateľná... Náznak príbehu: 1. niekomu sa prevráti svet (Viselec); 2. zanikne jeho doterajší spôsob života (Smrť); 3. buď sa s tým vyrovná, alebo svet sa vyrovná s jeho odchodom a rozpadom (Vyrovnávanie); 4. potom veci začne riadiť Diabol, čiže nastane neprehľadný chaos a súboj rozličných pudov, vášní, pohnútok a zámerov, alebo, v čom teda nie je veľký rozdiel, rozpúta sa pomerne čitateľné, lineárne besnenie.
Spomínané štyri karty môžeme teda čítať v uvedenom poradí ako časť pomerne úspešného duchovného príbehu: adept rozpozná, ako sa veci majú, odumrie bežným chúťkam tohto sveta a ocitne sa v akomsi rovnovážnom stave... Ale ako prečítať nástup Diabla - po toľkom úspechu?
Poruke mám takýto návrh: Diabol v tomto prípade je Strážca prahu. To znamená, že vyzerá desivejšie, než aký v skutočnosti je. Lebo čo ak ide len o jarmočného čertíka? Čo ak to, čo diabol reprezentuje, symbolizuje, čo ak všetky temnoty nášho pudového života premietnuté do tejto pekelnej maškary, naozaj nemá väčšiu hodnotu ako jarmočná atrapa? Skúste sa s touto myšlienkou pohrať.
Je pochopiteľné, že keď o všetko prídeme (povedzme, že v materiálnej sfére, pričom môžeme pod tým „všetkým“ myslieť peniaze alebo aj zdravie alebo dôveru v také vzťahy, v ktorých dominuje niečo také nespoľahlivé ako emócie), vidí sa nám, že svet sa prevrátil a zdá sa nám, že teraz môže nastať už iba smrť. So smrťou sa chtiac-nechtiac každý nakoniec vyrovná. Po smrti teda príde utíšenie, upokojenie, harmónia - no to ešte nie je onen iný svet, kam smerujeme. Pri karte Vyrovnávanie sme akurát len zbavení nepokoja, sme v čakárni, stojíme pred bránou. Zdá sa nám, že niet ničoho s čím by sme sa nevedeli vyrovnať. Veď sme predsa podstúpili smrť - je jedno či duchovnú alebo telesnú. Strážca prahu je však ten, kto testuje. Až on overí, či sme dosť silný nato, aby sme pokročili ďalej. Jeho strašidelné prestrojenie má nám nahnať strach. Ľahko sa môže stať, že naša trpezlivosť a zmysel pre vyrovnávanie hladín v nádobách, sa rozplynie ako ranná hmla.
Diabol je na jednej strane karnevalová postavička. Niekto by mohol vysloviť obavu, že ak v duchovnej sfére vopred vieme, že diabol je jarmočná figúrka, potom vlastne celá skúška na prahu Brány je len formalita a faloš. Môžem vás ubezpečiť, že to tak nie je. Každému sa totiž diabol zjaví v inej podobe a každý sa zľakne úplne inakším spôsobom. No ak by sa predsa len našiel nejaký figliar, je tu ešte karta Veža, ktorá veľmi názorne ukazuje, čo sa stane s tými, ktorým pokrok, pýcha a sebavedomie zakalia duchovný zrak. Tým sa totiž zakrúti hlava a z veže vypadnú. A komu sa nezakrúti, toho zrazí blesk z nebies. Blesk, ktorý osvetľuje duchovné krajiny pre tých, ktorí si myslia, že noc je všemocná. Nuž, nie je.
Pri karte Vyrovnávanie sme si nepovedali jednu dôležitú vec. A to, že na tejto karte sa väčšinou zobrazuje anjelská postava - zjav s jemnými, ženskými črtami a čo je najdôležitejšie, s krídlami. O anjeloch sa hovorí, že sú bezpohlavní. Anjel „vyrovnávania hladín“ je skutočne bezpohlavný a krídla znamenajú, že hovorí „rečou vtákov“, čiže „vysokou“ rečou nebeských stvorení. O tarotovom Diablovi sa zas hovorí, že je obojpohlavný. Nuž a tu sa ukazuje význam toho, prečo sú tieto karty vedľa seba: anjel - diabol; bezpohlavnosť - obojpohlavnosť; súlad - rozpoltenosť.
Keby sme vyššie spomínané štyri karty čítali ako tragický, neúspešný duchovný príbeh, vyzeralo by to takto: s nešťastníkom, ktorý sa nechal pohltiť vnadami hrubohmotného sveta je amen, prišiel o svoj pokoj a čaká naňho už len diabol. Tento nešťastník nikdy neprekročí prah (ba ani svoj tieň) - a to vôbec nebude musieť diablovi slúžiť, stačí, ak sa pri pohľade naň zľakne. Pretože ten, kto sa zľakol a kto sa bojí, nič nepochopil, musí sa vrátiť na začiatok. Pokiaľ mu ešte zostali nejaké sily.
V marseilleskom tarote aj diabol má krídla. Majú samozrejme iný tvar a inú farbu a nie je isté, či napomáhajú lietaniu. Sú to krídla, ktoré tvarom pripomínajú netopierie. A netopiere predsa lietajú. Kedy? Na súmraku, po zotmení. Treba vidieť pozitívny význam karty Diabol: bytosť, ktorá vládne nočným tvorom a vidí aj potme. Diabol je karta inšpirujúca k tomu, aby adept zasvätenia uvidel v súmračnom, neúplnom osvetlení to, čo iní nevidia. Aj diabol totiž disponuje jasnozrivosťou a v temnotách ľudskej duše sa vyzná ako nikto. Prijmime aj jeho za svojho radcu.
A ešte jedno dôležité upozornenie. Pre tých, ktorí kráčajú cestou úspešného duchovného príbehu, karta Diabol predstavuje zastavenie upozorňujúce na to, že nielen duchom sme živí, ale aj chlebom. Kresťanské učenie stáročia zdôrazňovalo, že človek je živí nielen chlebom. Ale aj duchom. Keďže však kresťanstvo zničilo antickú civilizáciu, pripísalo duchu priveľký význam a dopustilo, aby telo chradlo. O tom, aký je postoj západnej civilizácie k ľudskému telu dostatočne výrečne vypovedá hygiena stredovekých miest, križiacke výpravy, náboženské vojny, svetové vojny, holokaust. To všetko sú záležitosti tela. Tým, že kresťanstvo prisúdilo duchu prehnane veľkú úlohu, nepochopilo pravý význam askézy a ničenie nepriateľa chápalo ako ničenie nepriateľského tela. Po takomto nedorozumení nemohlo nastať nič iné, len kráľovstvo diabla.
Karta Diabol adeptovi pripomína, že nemá zabúdať na svoje telo. Hoci sa adeptovi darí dosahovať duchovné výšavy, nemal by zanedbávať kondíciu, zdravie, hygienu tela. A nielen to. Musí sa zmieriť s existenciou pudov, musí sa zmieriť s tým, že nech by ho duch vynášal akokoľvek vysoko, stále je len z hmoty a je v jednote s týmto hmotným vesmírom. O tom hovorí karta Diabol a o tom hovoria aj za satanistické považované prírodné čarodejnícke a sexuálne kulty. Pokiaľ som v nepriateľstve s hmotou tohto sveta, vôbec nie som očistená duchovná bytosť a v blízkej budúcnosti takmer naisto ma čaká pád.
Pri karte Diabol by sme si mali poriadne uvedomiť, že aj diabol je súčasťou toho sveta, ktorého stvorenie sa tradične pripisuje akémusi bohu. Buď boh stvoril diabla alebo diabol boha. Alebo: boha i diabla stvorila nejaká tretia sila. Materialista by sa teraz zasmial a povedal by, že tou treťou silou je ľudská predstavivosť. V poriadku. A tá predstavivosť len tak z ničoho nič povstala z hmoty? Čosi v hmote usúdilo, že potrebná je predstavivosť? Možno. Ale to sa už dostávame priďaleko od debaty o karte Diabol. V každom prípade je podstatné to, že diabla pokladáme za reprezentanta tých vecí, ktoré sa nám hnusia. Zhnusenie je však vec interpretácie a interpretáciu si vytvárame sami na základe znalostí, skúsenosti a preberaných predsudkov. „Hnusné“ je len nános na niečom, čo vo svojej podstate nie je ani krásne, ani hnusné. Hnus vidíme len my, lebo ho práve chceme vidieť. A toto je v nás diabolské. Ak dokážeme v mieri žiť s tým, že na svet okolo seba sa veľmi často pozeráme diabolskými očami, urobili sme krok. Ak si myslíme, že boh je bytosť, ktorej by sme sa mali približovať, spomeňme si na to, že v Knihe Jób Jahve uzavrel so Satanom zmluvu, že spolu (zrejme harmonicky, vyvážene) budú skúšať (pokúšať) zbožného božieho služobníka, neboráka Jóba. Ak sa boh vie dohodnúť s diablom, určite to dokážete aj vy. Pretože ten, kto nie je schopný dohody, nebude mať nikdy pokoja, bude večne nenávidieť seba, čím tí druhí budú trpieť oveľa väčšmi než on sám. Diabol je ako istý ochranný druh plesne: chráni nás pred niečím oveľa horším. Pretože diabol je len karnevalová maškara, Strážca prahu, ale to, čo je za ním, je pre niekoho oslobodzujúce a pre niekoho hrôzostrašné. Za diablom je totiž sféra, kde už nemožno uzatvárať dohody.
Komentáre
AAAAAAAAAAAAAAACH
Pre KIKI: